2.kapitola
,,Lilianna pozri sa von oknom, prichádzame do Puerto Bravo,“ oznamoval Santiago svojej dcére, keď lietadlo, ktorým leteli, takmer pristávalo v Puerto Bravo. Všade na vôkol bola savana, len kúsok ďalej sa črtala dedina. Lilianna pozrela von oknom a uvedomovala si ako hrozne ďaleko je od Los Angeles, v ktorom vyrastala a len pred pár mesiacmi ukončila vysokú školu. Ale myslela si, že jej to stojí za to, lebo konečne má možnosť zistiť niečo o svojej rodine. Lietadlo zastalo a otvorili sa dvere. Vonku stálo auto a dvaja muži.
,,Santiago, rád ťa vidím,“ srdečne ho zdravil jeden z nich.
,,Konečne doma,“ poznamenal Santiago a podal mužovi ruku.
,,Seňora Paula, máte sa,“ pýtal sa muž Lilianninej matky.
,,Zatiaľ výborne Santos, ďakujem za opýtanie a ty?“ diplomaticky odvetila Paula.
,,No viete, ujde to,“ odvetil Santos a pomáhal vykladať batožinu a opäť ju nakladať do auta. Lilianna opatrne vystúpila z lietadla a rozhliadala sa vôkol.
,,Takmer by som zabudol Santos, toto je moja dcéra Lilianna,“ predstavoval Santiago Santosovi Liliannu.
,,Teší ma seňorita, som Santos Toreallba,“ natiahol k Lilianne ruku. Lilianna si ho povrchne prehliadala a nakoniec potriasla čeľadníkovou rukou.
,,Lilianna Guanipová,“ predstavila sa a hľadela na neho.
,,Viete seňorita pamätám si vás, keď ste boli malé dievčatko, behali ste po La Tormente a vo vetre vám viali vaše dlhé zapletené vlasy a mali ste očarujúci úsmev,“ spomínal Santos. Lilianna sa pousmiala, keď si uvedomila, že aj tento čeľadník podľahol jej šarmu.
,,Skutočne?“ dodala.
,,Mali by sme už ísť,“ prerušil rozhovor Santiago.
,,Iste, na La Tormente vás už srdečne očakávajú,“ súhlasil s ním Santos, ,,ach toto je Alesio zamestnanec na La Tormente a môj dobrý priateľ,“ predstavil muža, ktorý prišiel s ním.
,,Dobrý deň,“ odzdravil Alesio a všetci si sadli do auta a nasledovala cesta na haciendu La Tormenta. Šli asi 20 min a aj cez Puerto Bravo. Ľudia tam asi neboli zvyknutí na autá, lebo všetci od neho bočili a Lilianna si snažila všímať ľudí vôkol, až konečne dorazili pred dom, na ktorom vysela ceduľa LA TORMENTA.
V ohradách sa pásli kravy a v stajniach bolo niekoľko koňov a vôkol roľníci, ktorí boli zamestnancami na La Tormente. Lilianna vystúpila z auta a pozrela smerom k domu, kde stáli ľudia.
,,Santiago,“ utekala k nemu žena, ktorá mohla mať, podľa Lilianny, tak 27 rokov a objala Santiaga.
,,Mária Teresa, sestrička, ako sa máš?“ pýtal sa jej a nečakal na odpoveď a ďalej pokračoval, ,,neviem, či si pamätáš moju manželku Paulu?“
,,Iste, rada ťa vidím opäť Paula,“ podala ruku Lilianninej mame a usmiala sa.
,,Ty si ale vyrástla Mária Teresa,“ pozdravila ju Paula.
,,A moju dcéru?Tu si asi nepamätáš?“ vravel Santiago ďalej.
,,Som Mária Teresa Monttiová,“ predstavila sa Lilianne. Lilianne sa veru Mária Teresa nepáčila. Ako už vedela, aj Mária Teresa len pred pár mesiacmi prišla na La Tormentu z mesta a to pre Liliannu predstavovalo veľkú konkurenciu.
,,Lilianna Guanipová,“ veľmi neochotne podala ruku Márii Terese. Mária Teresa sa na ňu usmievala.
,,Santiago Guanipa,“ podával Santiagovi muž svoju ruku a Santiago ňou potriasol.
,,Ernesto Monttia, na staré kolená si sa vrátil na La Tormentu, ako vidím,“ odvetil mu Santiago.
,,Paula,“ podal Ernesto ruku aj Paule, ale ona ňou potriasla a mlčala.
,,Takže toto je Lilianna,“ potešil sa Ernesto a podával jej ruku, ,,tvoja podoba s Paulou je neuveriteľná, ale pripomínaš mi aj tvoju starú mamu Máriu Luciu, najmä tými veľkými hnedými očami.“
,,Rada vás spoznával seňor,“ chabo odvetila Lilianna. Ďalší ľudia, ktorí bývali na La Tormente boli Chenoveva, slúžka, ktorá celý život pracovala na La Tormente, no bola veľká klebetnica, ale bola ešte mladá. Potom tam žila Nany, pestúnka Márie Teresi, je ako jej mama. Ďalej snúbenec Márie Teresi Enrique, ktorý sa Lilianne rozhodne nepozdával a sesternica Márie Teresi Isabella, tiež mladá žena z mesta. Keď sa všetci ubytovali na La Tomente, Lilianna si ľahla na posteľ, lebo bola unavená z cesty, lenže chcela poznať Puerto Bravo, tak si prezliekla oblečenie a vyšla von z domu. Santos tam práve umýval jedného koňa.
,,Nádherný kôň,“ povedala mu Lilianna.
,,To je Domino seňorita, mám ho odmalička, dostal som ho ako darček od môjho krstného, patróna Ernesta,“ vysvetľoval Santos, ,,Domino nemá rád, keď na ňom jazdí niekto iný, ale peknú ženu vždy odvezie, keby ste sa chceli previesť.“ Lilianne lichotilo, že ju nazval peknou ženou. Rozhodne sa jej Santos začínal páčiť.
,,Hm, neviem, radšej si vezmem iného koňa,“ odvetila.
,,A viete jazdiť?“ divil sa Santos.
,,Iste,“ odvetila Lilianna, lebo chodila do jazdeckej školy, keď bola ešte mladšia a to sa predsa nezabúda. Santos jej priviedol jedného koňa, bol celý čierny, ale Lilianne učarovali jeho oči, veľké čierne plné nehy.
,,Toto je Diabol, je vždy taký smutný, možno čaká na nového majiteľa,“ vravel Santos.
,,Ďakujem,“ odvetila Lilianna a pohladila koňa.
,,Ehm seňorita, to chcete jazdiť takto oblečená,“ pýtal sa Santos a celkom oprávnene. Lilianna mala na sebe asi svoju najkratšiu rifľovú minisukňu a čižmy na vysokom opätku.
,,No a?“ pokrútila hlavou Lilianna a sama vysadla na koňa, ,,ozaj Santos nevykaj mi.“
,,Ako chceš seňorita, nemám ísť s tebou?“ prikývol Santos. Sice jej tykal, ale stále sa nevzdal oslovenia seňorita.
,,Nie, keby som sa do večera nevrátila, môžeš ma ísť hľadať,“ usmiala sa a odcválala preč.
Všade kade Lilianna išla, zdalo sa jej, že už tam niekedy bola a akoby sama poznala cestu do Puerto Bravo. Ľudia na ňu hľadeli, asi preto, že nikdy nevideli jazdiť ženu tak dobre na koni a nieto ešte v minisukni a vysokých čižmách. Kôň menom Diabol ju úplne poslúchal. Keď bola už v Puerto Bravo, zrazu pred ňou zabrzdilo auto a Lilianna padla z koňa, ale ešte pred tým ju ten muž zachytil a ona mu padla do náruče. Možno bola omámená, lebo sa jej videl veľmi krásny.
,,Ste v poriadku," opýtal sa jej, ale odpovede sa nedočkal, lebo krásna Lilianna mu omdlela v náruči.
Lilianna sa prebrala v cudzej izbe. Bola tam len jedna žena.
,,Vďaka Bohu, že ste v poriadku seňorita," zvolala, keď sa Lilianna prebrala.
,,Kto ste? Kde som? A prečo?" pýtala sa Lilianna, lebo si nemohla na nič spomenúť.
,,Som Dalila a toto je môj bar, konkrétne moja izba," odvetila žena. Lilianna sa postavila z postele.
,,Čo sa mi stalo?" vravela ďalej.
,,Spýtajte sa toho muža, čo vás sem priviedol, čaká vonku, kým sa preberiete," odvetila Dalila a vyviedla ju zo svojej izby. Lilianna takmer odpadla. Miesto v ktorom bola, malo od baru ďaleko, bol to totiž nevestnicec.
,,Tomuto hovoríte bar?" poznamenala arogantne Lilianna a vyšla von a konečne hľadela do očí mužovi, ktorý ju takmer zabil.
,,Chceli ste ma zabiť?" pýtala sa ho.
,,Nie seňorita isteže nie, to vy ste sa vyrútili na tom koňovi, nebola to moja vina," obraňoval sa muž.
,,Ak čakáte, že vám poďakujem za záchranu môjho života a že ste ma priviedli do tohto bordelu, tak sa toho nedočkáte," kričala po ňom, ,,kto vlastne ste?"
,,Simon Guerrero," odvetil muž, ,,a vy?" Lilianna takmer znova odpadla. Takže muž, ktorý ju takmer prizabil je Simon Guerrero, muž ktorého jej otec nenávidí najviac na svete. Problém bol vtom, že Lilianna si ho predstavovala trochu inak, ale skutočný Simon bol pre ňu až príliš atraktívny.
,,To je jedno," nechcela mu prezradiť svoje meno a chystala sa odísť, lenže si nevšimla schod a pristála Simonovi v náruči.
,,Nemusíte hovotiť, kto ste. Ja to viem. Ste najkrajšia žena na svete," povedal jej Simon Guerrero. Lilianna sa mu vytrhla z náruče, vysadla na Diabla a už jej nebolo.
